V lese sa na vás smejú hríby ako z učebnice, verdikt skúseného hubára však vzápätí vaše nadšenie pošle pod bod mrazu. Vracanie, bolesť hlavy i malátnosť sú len niektoré známky toho, že ste požili nejedlý hríbik. Ktoré hríby to sú a ako ich bezpečne spoznáte?
Pozrime sa na hríby, ktoré sú nejedlé až jedovaté
Dokážu pokaziť celé jedlo, a keď ich nedostatočne upravíte, môžu spôsobiť aj zdravotné ťažkosti. Najmä kúsok podhríbu žlčového skazí celé jedlo a tepelne neupravený satan zas obsahuje pomerne silný jed. Vzhľadom k tomu, že sa hubárom často pletie s inými druhmi, to môže byť problém.
Sklamanie môžu privodiť tieto tri druhy hribovitých húb: podhríb žlčový (Tylopilus felleus), hríb červený (Caloboletus calopus) a hríb horký (Caloboletus radicans).
Ako spoznať jedovaté/nejedlé hríby?
Podhríb žlčový
Podhríb žlčový má hnedý klobúk ako ostatné hríby, a preto sa kvôli nemu pletie s jedlými hríbmi, najmä s hríbom smrekovým, dubovým, hnedým a niekedy aj s niektorými ďalšími druhmi. Avšak odhalíte ho predsa len podľa odlišného odtieňa hnedej farby, než má klobúk pravého hríbu.
Stredné a veľké kusy tiež spoznáte podľa ružovkastých až ružových rúrok pod klobúkom – na rozdiel od pravých hríbov, u ktorých sú vždy olivovo žlté.
Hríb červený
Rastie v pohorských a horských lesoch. Prezradí ho relatívne svetlý či šedobiely klobúk a červenožltý hlúbik. Napriek tomu si ho hubári pletú s inými hríbmi – s hríbom siným a hríbom zrnitohlúbikovým. Niekedy ho zamieňajú aj za suchohríb žltomäsový, či dokonca satan. Od zrnitohlúbikového, siného aj satana ho najľahšie odlíšime pri pohľade pod klobúk: kým ostatné tri majú na spodnej strane klobúka póry vo farbe červenej, oranžovo červené až žltočervené, u hríbu červeného sú čisto žlté.
Zapamätajte si teda, že hríb červený má vždy:
- Citrónovožlté až špinavo olivovo žlté póry (rúrky)
- Hlúbik s farebným prechodom od žltej pod klobúkom ku krvavej červenej
- Má plasticky vystupujúcu sieťku rovnakej farby ako podklad.
Hríb horký
Narazíte na neho v listnatých lesoch. Má svetlý, šedý, niekedy až belavý či nahnedastý klobúk a žltý hlúbik, čisto žlté ústia rúrok a svetlo až citrónovo žltý hlúbik. Teda len ťažko si ho pomýlite s iným druhom hríbov.
Hríb purpurový, hríb Le Galovej a hríb úhľadný horský (Rubroboletus rubrosanguineus)
Ďalšími jedovatými hríbmi sú hríb purpurový, hríb Le Galovej a hríb úhľadný horský. Spoznáte ich tak, že všetky, rovnako ako satan modrajú. Sú dosť vzácne, vyskytujú sa len v určitých lokalitách (hríb úhľadný horský rastie v Beskydách, ostatné vrátane satana sú teplomilné a majú rady vápenaté podložia).
Hríb plavý
Všeobecne možno povedať, že by ste si mali dávať pozor a hríby s bielošedou alebo červenofialovou farbou klobúka. Veľmi zriedkavo môžete naraziť na hríb plavý alebo škvrnitý. Majú svetlohnedý klobúk, žltú dužinu a nepríjemne páchnu.
Hríb satanský
Zvlášť problematický je hríb satanský. Stretnúť sa s ním môžete v listnatých lesoch, ale nie je ich veľa. Spoznáte ho podľa veľmi svetlého šedasto-bieleho klobúku a podľa červených rúrok a hlúbika. Surový je jedovatý. Síce nezabije, ale stačí zjesť malý kúsok a ľahkovážny hubár si pozvracia celú bundu :).
“Satana” hubári z neznalosti často jedia. Ťažkostiam väčšinou uniknú vďaka tepelnej úprave. Po dvadsiatich minútach dôkladnej tepelnej úpravy jed stráca účinnosť. Aj tak ale obete zámeny majú smolu. Niekomu na tanieri skončí nedovarený kúsok, ten si ale následne boľavú hlavu a žalúdok s hríbom nespoja. Problém je ale aj v tom, že dospelé exempláre satana páchnu po zhnitej kapuste, pre čo kazia chuť celého pokrmu.
Otrava hríbom satanským sa prejavuje kŕčovitým dávením, ktoré trvá často aj 6 hodín. Mladé plodnice lákajú svojou krásou, staré, naopak, svojím nepríjemným zápachom odpudzujú. V niektorých krajoch ho po dôkladnom uvarení jedia. My ho neodporúčame zbierať na jedenie.